Najpopulárnejšie produkty

Stručné dejiny oblasti Tokaj-Hegyalja

HomeStručné dejiny oblasti Tokaj-Hegyalja

Stručné dejiny oblasti Tokaj-Hegyalja

Tokaj-Hegyalja je vinohradnícka oblasť Maďarska s najbohatšími historickými tradíciami. Popri svojráznej úrodnej pôde, rozmanitých geologických a edafologických (edafológia = náuka o pôde) danostiach je jedinečná aj pre svoju pohnutú históriu: príbeh Tokaja je porovnateľný s históriou takých renomovaných vinárskych oblastí ako je Burgundsko a údolie Rýna vo Francúzsku, či Piemonte a Toskánsko v Taliansku.

Osídlenie územia Maďarmi

Predkovia maďarského národa a Kabari tureckého pôvodu si so sebou priniesli poznatky o pestovaní hrozna z východu, zo severných predsiení Kaukazu, niet však pochýb, že na území dnešného Tokaja už boli nájdené vinohrady v čase ich príchodu. Naši predkovia už v 10. storočí rozpoznali priaznivé geografické a strategické danosti budúcej vinohradníckej oblasti a vďaka tomu sa z regiónu stal čoskoro rodový, kniežací a potom kráľovský poľovnícky majetok. Svedčí o tom aj skutočnosť, že na konci 11. storočia na území dnešného Tokaja spomínajú historické dokumenty pivnice v kráľovskom vlastníctve. Navyše toto územie sa na začiatku 13. storočia už formovalo do lesného županstva spolu so Sárospatakom, ako centrom panstva: stalo sa teda jedným najvýznamnejších poľovníckych revírov uhorských kráľov a tým sa tamojší obyvatelia dostali do privilegovanejšieho postavenia ako obyvatelia susedných stolíc. Vo vytváraní vinohradníckej oblasti zohralo veľkú úlohu aj to, že uhorskí panovníci v 12. storočí prizvali nemálo italských a valónskych osadníkov. Noví prišelci si zo svojej vlasti priviezli aj vinohradnícku a vinársku kultúru antického rímskeho pôvodu, na vysokej úrovni. Toto osídlenie dočasne prekazili iba nájazdy Mongolov a Tatarov v roku 1241 a 1282. Po plienení uhorskí králi z arpádovskej dynastie naďalej podporovali prizývanie a usadenie sa zahraničných osadníkov, rozprávajúcich novou latinčinou, alebo iným slovom hosťovských národov (latinsky hospes) na územie dnešného Tokaja. Navyše po vymretí Arpádovcov aj panovníci z anjouovskej vetvy pokračovali v tejto politike osídlenia. Vďaka tomu sa v prvej tretine 14. storočia vtedajšie obce na tomto území dostali na takú úroveň, že mali vlastné cirkvi a získali aj daňovú úľavu na vyrobené víno.

Vo formovaní vinárskej oblasti v stredoveku mali významnú úlohu aj mníšske rády

Na území dnešného Tokaja-Hegyalja panovníci a miestni zemepáni zriaďovali augsburgské, benediktínske, dominikánske, františkánske, špitálske, paulínske a premonštrátske kláštory a opátstva a darovali mníchom aj rozsiahle vinice. V rámci toho výraznú úlohu paulíni, nazývaní aj mnísi pustovníckeho rádu ako jediný maďarský mníšsky rád. V polovici 13-teho storočia paulíni mohli získať významné viničné majetky predovšetkým prostredníctvom darov a závetov. Zástupcovia rádu v prvej tretine 14. storočia získali okrem toho aj výsady od uhorských kráľov a rímskych pápežov, vďaka ktorým nemuseli platiť dane z nimi obrábaných viníc a mohli voľne obchodovať s vyrobeným vínom. Do obdobia neskorého stredoveku paulíni takto vytvorili vzorové viničné majetky. Spomeňme z nich kláštory v Gönci, Kežmarku, Tokaji, Sajóláde a Sátoraljaújhelyi, ktoré mali významné vinohrady. Paulínom vďačíme prakticky za existenciu viničných kopcov (dnes svahov) Kakas v Bodrogkeresztúri, Király v obci Mád, Makra v Makkoshotyke, Szárhegy a Zsadányi v Sárazsadányi, svahov Esztáva, Gomboshegy, Hosszúhegy, Királyhegy, Megyer a Olaszihegy, Boda a Oremus v Sátoraljaújhelyi, Mézesmál a Szentkereszt v Tarcali, resp. Remete a Tökösmál v obci Tállya. Vinohradnícka činnosť paulínov nepochybne zanechala výrazné stopy na tomto území, pretože aj dnes nesie mnoho svahov alebo viníc názov Barát (Mních) alebo Remete (Pustovník). Okrem paulínov aj spisšké premonštrátske prepošstvo bolo významným vlastníkom, keď v roku 1248 od kráľa Belu IV (1236−1270) dostali do daru obec Olaszliszka a okolité viničné kopce. Vďaka prepošstvu sa stali známymi dnešné svahy Narancsi, Csontos, Kulcsár, Kútpataka, Meszes, resp. Rány. Pri vytváraní vinohradníckej oblasti Tokaj-Hegyalja mali dôležitú úlohu aj mestá na území dnešného Slovenska a obchodujúci mešťania. Ku koncu 14. storočia sa Bardejov, Prešov a Košice dosiahli taký hospodársky rast, že spočiatku uspokojovali dopyt v obchodovaní a konzumácii vína renomovaným vínom zo Szeréma, ale okolo polovice 15. storočia si začali všímať aj tokajské vína vynikajúcej kvality. Začali teda intenzívne obchodovať a nakupovať vinohrady najmä pri obciach Abaújszántó, Koldu, Mád, Rátka, Tállya, Tarcal, Tolcsva a Tokaj. Takto sa stali známymi vinicami svahy Bea, Magita, Kassaváros, Sátorhegy v obci Abaújszántó; Bányász, Hasznos, Hetény, Kővágó, Nyerges a Palota v obci Tállya a Bartalos-Kútpataka, Gyopáros, Cziróka, Melegmál a Várhegy v obci Tolcsva, ktoré sú dodnes obrábané. Dôvodom tohto prudkého rozkvetu bolo to, že plienenie a lúpežné nájazdy osmánsko-tureckých skupín zničili najlepšiu vinohradnícku oblasť Szerém do takej miery, z akej sa nikdy nespamätala. Mnoho vinárskych rodín sa teda odtiaľ presťahovalo na južné územia dnešného Tokaja. Noví osadníci si so sebou priniesli ešte vyššiu úroveň vinárskej kultúry a produkcie a pravdepodobne aj technológiu výroby prirodzene sladkého vína. Vďaka tomu v druhej polovici 15. storočia sa kvalita vína nielenže vyrovnala szerémskej úrovne, ale vzbudila zvedavosť aj miest na Hornej zemi. V tomto období sa obce Abaújszántó, Bodrogkeresztúr, Mád, Olaszliszka, Szerencs, Tállya, Tarcal, Tolcsva a Tokaj stali navyše vinárskymi mestečkami s vlastnou samosprávou. Situáciu miest na Hornej zemi výrazne podporilo aj nariadenie Kráľa Mateja (Hunyadiho, 1458-1490) z roku 1482, ktorým získalo oslobodenie od daní pri obchodovaní s tokajskými vínami. Toto nariadenie prinieslo obrovský rozmach regiónu a ku koncu 15. storočia sa územie dnešného Tokaja-Hegyalja stalo druhou najvýznamnejšou vinohradníckou oblasťou po Szeréme. V tom období si už dokonca prevzalo prvenstvo. Vinohradnícke obce na území Tokaj-Hegyalja si vytvorili vlastné obchodné a vinárske nariadenia a pravidlá, ktoré zaznamenali aj písomne. Nemecky hovoriaci mešťania slobodných kráľovských miest na Hornej zemi totiž riešili intenzívnu agendu spojenú s kúpou vinárskych pozemkov v písomných dokumentoch, vystavených samosprávami vinárskych mestečiek na území Hegyalja. A do druhej polovice 15.storočia tento prístup mimoriadne oživil úradnú písomnosť mestečiek na území Tokaj-Hegyalja. Predaj a kúpa vinohradov a s tým úzko spojená písomnosť výrazne podporila aj to, že medzi vinárskymi obcami sa už v tomto období vytvorilo akési vedomie spolupatričnosti. Tieto obce vystupovali súdržne a takto vystupovali pred stolicou a vyššie postavenými orgánmi pri presadzovaní svojich záujmov. Tieto regulácie boli v podstate predzvesťou prerodu na uzatvorenú vinohradnícku oblasť v budúcnosti. Pôvodné listiny s týmito súdobými nariadeniami sa žiaľ nezachovali, pretože v 16. storočí sa niekoľkokrát zničili z dôvodu historických udalostí, ale vždy si ich opäť zapísali spamäti.

Dvojité kráľovstvo a osmánsko-turecká nadvláda

Bitka pri Mohácsi v roku 1526, obdobie dvojitého kráľovstva (1526−1540) a skutočný začiatok osmánsko-tureckej nadvlády (1541) priniesli výrazné zmeny do oblasti Tokaj-Hegyalja. Jednak pokračovala vnútorná migrácia zo zničených oblastí krajiny do Tokaja, teda z regiónov Bácska, Szerém, Slavónsko a z banátskych nížin, ktorá sa začal už v 15. storočí a ešte priaznivejšie ovplyvnila vysokú kvalitu pestovania vínnej révy a výroby vína. V tomto období sa v písomných zdrojoch konkrétne objavuje opis postupu výroby cibébového a hlavného vína (samorodni). Na druhej strane aj rýchle šírenie lutherovskému a kalvínskeho protestantizmu prinieslo väčšiu slobodu do tejto oblasti. Zemepáni sa totiž sami stali prívržencami náboženskej obrody a podriadenému služobníctvu ukladali nižšie dane postarajúc sa o to, aby na výrobe víne a obchodovaní mali väčší záujem. Po tretie, výrazne sa zmenila štruktúra vlastníkov pozemkov v regióne. Obzvlášť to platilo pre malých a stredných zemanov Abovsko-turnianskej a Zemplínskej stolice. V prehratej bitke pri Mohácsi totiž padla väčšina vtedajšej uhorskej politickej elity. V novej aristokracii ich nahradili zámožné rodiny, ktoré dovtedy nehrali významnú úlohu vo veľkej politike, ako sú napr. rodiny Alaghy, Bethlen, Bocskai, Csáky, Dobó, Erdődy, Gyulaffy, Keczer, Lórántffy, Nádasdy, Esterházy, Rákóczi, Szepessy, Szuhay, Thököly alebo Vay, ktoré už v 16−17. storočí zásadne formovali dejiny tejto vinárskej oblasti. Príslušníci týchto rodín sa stali nielen pánmi, ale aj dobrými hospodármi vinárskej oblasti, vytvorili príkladné vzorové viničné majetky v chotári obcí na tomto území. Vyrobené vína predávali najmä na zahraničných trhoch, predovšetkým v Poľsku, za pre ne veľmi výhodné ceny. Zároveň od polovice 15. storočia si svoje vinice zachovali aj slobodné kráľovské mestá na Hornej zemi a ich bohatí mešťania. Rozvoj vinohradníckeho regiónu neprerušili ani stále sa opakujúce osmánsko-turecké nájazdy. Dokonca aj z predstaviteľov strednej šľachty, ktorí boli familiármi u menovaných šľachtických rodín, sa postupne vytvorili nové aristokratické rodiny, ktorí za svoj obrovský majetok vďačili predovšetkým tokajským vínam. Takto sa stali významnými zemepánmi napr. rodina Barakonyi z obce Tornabarakony, rodina Gönczy z obce Mád, rodina Szemere z obce Szemere, rodina Bercsényi zo Székesa, rodina Bónis z Tolcsvy alebo rodina Szirmay z obce Szirmabesenyő. Okrem nich aj sedmohradská uhorská aristokracia získala v tomto regióne významné viničné majetky, sčasti darovaním, sčasti manželstvom a sčasti dedením. Do poslednej tretiny 17. storočia takto nachádzame medzi zemepánmi rodiny Andrássyovcov, Apafiovcov, Keményovcov, Gyulaffyovcov alebo Telekiovcov. V rokoch 1640 a 1641 vplyvní vlastníci vinohradov v tomto regióne zasadali v obci Mád a Tállya, a následkom týchto stretnutí boli pravidlá upravujúce vinohradnícke práce, oberačku, výrobu vína a aj vlastnícke práva. Tieto pravidlá onedlho prešli do povedomia ako tzv. zákony pre oblasť Hegyalja (hegyaljai törvények) a tvorili základ neskoršieho uzavretého vinárskeho regiónu. Toto obdobie môžeme prakticky nazvať prvým pravým zlatým vekom vinohradníckej oblasti. Na druhej strane, šírenie protireformačného hnutia v roku 1663, pád protihabsurgského sprisahania pod vedením Wesselényiho (1670), kurucké hnutie (1682−1685) grófa Imre Thökölyho, dve povstania v oblasti Hegyalja (1671, 1697), ako aj Rákócziho boja za slobodu (1703−1711) znamenali pre vlastníkov pôdy veľké výzvy a výraznú ujmu pre vinársku oblasť. Z dôvodu násilného šírenia katolicizmu boli vyhnaní obyvatelia, ktorí neboli ochotní konvertovať, ich majetky boli zhabané a presunuté do kráľovskej pokladnice. V rovnakom období veľa aristokratických rodín prišlo o svoje viničné majetky z dôvodu Wesselényiho sprisahania. Tieto zhabané majetky navyše začali čoskoro chátrať, pretože neboli obrábané. Viedenský dvor každopádne spísal súpis zhabaných majetkov podľa ich daností a tento zoznam neskôr slúžil ako podklad pre klasifikáciu budúcich svahov. Po Rákócziho boji za slobodu niekoľko starých vlastníkov si vykúpilo stratené majetky za veľké sumy, ale aj tak trvalo dlhé roky, kým zhabané a zničené vinice opäť ožili. V 18. storočí sa opäť výrazne pretransformovala vlastnícka štruktúra. Vlastníci z radov niekdajších poddaných, malí a strední zemania už nedokázali prekonať škody, ktoré utrpeli. Svoje vinice museli preto predať zámožnejším aristokratom. V rokoch po 1720 sa v tejto oblasti navyše objavili noví vlastníci, predstavitelia aristokracie oddanej viedenskému dvoru, ako napr. rodiny Aspremont, Buttler, Grassalkovich, Gyulay, Haller, Holló, Károlyi, Klobusiczky, Mudrány, Nigrelli, Orczy, Roxer, Zombory, Waldbott. Zo starých vlastníkov sa zachovali iba rodiny Andrássyovcov, Erdődyovcov, Szemereovcov, Szirmayovcov a Vayovcov. Obdobie niekoľkých desaťročí po ukončení Rákócziho boja za slobodu sa nazýva aj druhým zlatým vekom vinárskej oblasti. Charakterizuje ho jednak nové budovanie a pravidelné klasifikácie viničných kopcov, a jednak aj vynikajúce ročníky. V roku 1737, v súvislosti s prípadom falšovania vína, cisár a kráľ Karol III. (1711-1740) vydal tajné nariadenie na ochranu miestnych producentov a vlastníkov a oblasť Tokaj-Hegyalja vyhlásil prvý krát na svete za uzavretú vinohradnícku oblasť. Okrem toho na majetkoch, ktoré zostali v rukách viedenského dvora po Bercsényiovcovh, Rákócziovcov v obciach Sárazsadány, Tarcal a Tokaj, vytvoril tzv. korunné majetky v roku 1749, ktoré takmer do súčasnosti zostali štátnym majetkom. Ako správcov s obľubou zamestnávali najskôr gréckych a arménskych obchodníkov a potom, v druhej polovici 18. storočia, židovských obchodníkov pôvodom z Galície, ktorí sa tu usadili.

Narušenie obchodnej činnosti

Kráľovná Mária Terézia (1740−1780) v roku 1754 uvalila vnútorné colné nariadenie pre tovar prichádzajúci z Uhorska do rakúskych dedičných majetkov, ktoré sa nepríjemne dotýkalo aj tokajskej vinárskej oblasti, keďže vlastníci museli platiť pokladnici vysoké poplatky za vína predávané do iných častí monarchie. Aj politická kríza Poľsko-litovskej únie, ktorá viedla k rozkladu a rozdeleniu štátu medzi 1772-1795, bola zásadným úderom. Tokajská oblasť takto prišla o svoj najdôležitejší trh, Poľsko, a vlastníci sa z donútenia dostali do závažnej krízy nadprodukcie, pretože vinice napriek všetkému prinášali stále lepšie ročníky. Dočasne túto krízu vyriešila Veľká francúzska revolúcia (1789−1794) a napoleonovské vojny (1799−1815). Tragické poľnohospodárske roky na celom kontinente, počnúc rokom 1814, však priniesli veľký pokles. Prichádzali stále horšie ročníky takmer po celé desaťročie a navyše nenachádzali ani trh pre predaj tokajského vína. Vinohradnícka oblasť sa z tejto krízy zotavila až po roku 1850. pri vyhľadávaní nových trhov v roku 1853 v Máde založili Tokajský vinársky spolok (Tokaji Bormívelő Egyesület). Po vyrovnaní v roku 1867 sa zdalo, že vinohradnícka oblasť opäť nastúpi na nerušenú cestu rozvoja, lenže optimistický začiatok úplne zničila filoxéra, ktorá vypukla okolo roku 1880 a neušetrila ani Tokaj. Zničili sa mnohé majetky a veľa autochtónnych odrôd, ako napr. kövérszőlő alebo ezerjó úplne vymizli z tejto oblasti. Vinárom trvalo takmer 20 rokov, kým sa oblasť Tokaj-Hegyalja pozviechala z pustošenia filoxérou.

Trianonská zmluva rozdelila oblasť Tokaj-Hegyalja na dve časti

Ani 20. storočie nebolo milosrdné k vinohradom na Tokaji. Trianonská zmluva po 1. svetovej vojne v roku 1920 vytvorila z oblasti Tokaj - Hegyalja prihraničný región. Mestá ako Bardejov, Prešov, Košice, Kežmarok, Levoča, Rožňava či Užhorod sa dostali na druhú stranu novej hranice, pričom ich samosprávy a zámožní mešťania mali ako vlastníci vinohradov významné postavenie na Tokaji. Navyše onedlho po podpise tejto zmluvy boli vinice napadnuté peronospórou, ktorá opäť zničila veľa majetkov. Horko-ťažko sa oblasť zotavila a už prichádza svetová hospodárska kríza v roku 1929, následkom ktorej skrachovali mnohí majitelia viníc. Aj II. svetová vojna znamenala závažné škody a straty, pre obyvateľov i vinice. Židovskí majitelia viníc a obchodníci boli v roku 1944 deportovaní a väčšina z nich našla svoju smrť v nacistických koncentračných táboroch. Po roku 1945 prišlo zoštátňovanie komunistami a veľké statky na Tokaji boli zrušené. Nasledovali násilné zriadenia kolchozov po roku 1950. Štátom kontrolované pestovanie hrozna a výroba vína v nasledujúcich takmer piatich desaťročiach sa zamerali na menej náročné socialistické trhy, najmä na sovietsky trh a takýto pohľad výrazne poškodil kvalitu vín z tokajskej oblasti, pretože všetko bolo podriadené záujmom množstevnej výroby. Meno tokajského vína bolo v tom čase už len históriou, zapadnutou slávou. Po zmene režimu v roku 1990 dostal vinársky región historickú šancu. Začala sa privatizácia a odškodňovanie a vďaka novej organizácii súkromných majetkov sa tu vytvorili menšie a väčšie pivnice a viničné majetky. Dúfajme, že to bol začiatok novej a zároveň sľubnej, priaznivejšej historickej éry v oblasti Tokaj-Hegyalja.